Beskydský panteón – symbolický cintorín známych osobností spod Polonín

Beskydský panteón – symbolický cintorín známych osobností spod Polonín

Beskydský panteón je netradičným informačným bodom v Poloninách, ktorého poslaním je oprášiť spomienku na zaujímavých ľudí regiónu, na tých, ktorí sa tu narodili, žili, na tých, ktorí v tomto území pracovali, pôsobili i na tých, ktorí týmto územím iba prechádzali – ale všetci zanechali tomuto miestu niečo zo seba, zapísali sa do jeho histórie. Toto spomienkové miesto na „jalovskej“ križovatke, v blízkosti cestnej komunikácie Stakčín – Ulič, upútava mnohých návštevníkov.

 

 

Areál s 8 balvanmi s popisnými informačnými tabuľami o osobnostiach je doplnený o informačný panel s mapou národného parku v tvare oborohu – tradičného architektonického prvku charakteristického pre toto územie a symbolický rázcestník pripomínajúci, že toto územie je hodné obdivu nielen cez deň, ale i v noci. Preto je súčasťou Parku tmavej oblohy Poloniny, výnimočného svojimi výbornými podmienkami na pozorovanie hviezdneho neba.

 

 

Zaujímavé miesto ponúkajúce informácie i oddych, vzniklo vďaka iniciatíve OZ Čemerica Stakčín, Správy NP Poloniny, LPUPS Starina a obci Jalová, ktorých podporilo Konto Orange pred 13 rokmi. Plynúci čas zanechal svoje stopy aj tu, preto bolo potrebné areál zrekonštruovať: vymeniť informačné tabuľky, osadiť nové stojany, novú vstupnú bránu. O realizáciu úprav sa postarali naši zruční strážcovia. A tak návštevníkov Polonín pri vstupe do najvýchodnejšieho slovenského chráneného územia očakáva Beskydský panteón vo svojom novom šate.

 

V areáli Beskydského panteóna majú svoje čestné miesto tieto osobnosti:

 

Alexander Duchnovič

(1803, Topoľa – 1865, Prešov)

Bol gréckokatolíckym rusínskym kňazom, vedúcou osobnosťou národného obrodenia Rusínov v 19. storočí. Pracoval ako kanonik prešovského biskupstva. Buditeľskú činnosť rozvinul po revolúcii 1848-49. V roku 1850 založil spolok Literaturnoje zavedenije Prjaševskoje, ktorý sa mal stať organizáciou pre mladých literátov. Jeho pričinením vyšli tri ročníky almanachu Pozdravlenije Rusinov – prvé kalendáre v dejinách Rusínov. Vydal učebnicu zemepisu, gramatiky a katechizmus pre potreby učiteľov Narodnuju pedagogiku, melodrámu Dobroditeľ perevyšajet bogatstvo a viaceré básne. Venoval sa štúdiu dejín, no z jeho prác vyšla iba Istorija Prjašivskoj jeparchii. V roku 1847 zastupoval prešovskú kapitulu v uhorskom stavovskom sneme.

O Stakčíne, kde prežil svoje detské roky, a hore Nastaz, ktorá sa nad dedinou vypína, nám zanechal  A. Duchnovič takúto povesť:

Veľmi dávno išlo ruské knieža s veľkým počtom vojska nastúpiť na trón do Uhorska. Prešiel cez hory Beskydy a cez dediny Ruské a Veľká Poľana, až prišiel do Stakčína, kde sa so svojim vojskom zastavil a utáboril. Toto miesto pomenoval Statjin, teda Stasčin. Pretože musel ísť bojovať proti nepriateľovi, zanechal svoju ženu  – bielu kňažnú – s veľkým bohatstvom v dedine bývať. Aby videla boj svojho muža, vystúpila na koni na horu vysokú nad Stakčínom stojacu. A tam pretrvala až do skončenia boja. Od toho času, podľa mená kňažnej Nasti, táto hora zve sa Nastasom a ide až do Veľkého Berezného“.

 

 

Peter Lodij

(1764, Zboj – 1829, Petrohrad)

Významný rusínsky právnik, pedagóg a filozof, ktorý sa narodil v rodine pravoslávneho kňaza. Po skončení školy v rodnej dedine študoval vo Veľkom Baradini, Užhorode i Ľvove. Bol  profesorom na univerzitách vo Ľvove, Krakove a Petrohrade. Prednášal filozofiu, matematiku a cirkevnoslovanský jazyk. Venoval sa súkromnému, štátnemu a najmä trestnému právu. Je autorom prác Logičeskija nastavlenija, Teorija obščych práv ai. V roku 1797 bol dekanom filozofickej fakulty univerzity vo Ľvove a v rokoch 1819-25 dekanom právnickej univerzity v Petrohrade. Na obecnom úrade v rodnej dedine Zboj má pamätnú tabuľu.

Fedor Hlavatý

(koniec 15. storočia, Ruská Volová – zač. 16. storočia, miesto neznáme)

„Vy zlý a nespravedlivý lidé bardejovský…“ týmito slovami sa začína list zbojníckej družiny Fedora Hlavatého, ktorým sa vyhráža mestu Bardejov vypálením za obesenie svojich dvoch zlapaných druhov. Táto vzácna historická listina zo dňa 25. júla 1493 je dodnes uložená v Bardejovskom múzeu. Fedor Hlavatý je legendárny zbojník, ktorého 50-členná družina pôsobila v rokoch 1492 – 1495 na dnešnom slovensko-poľskom pohraničí. Členovia družiny pochádzali predovšetkým z rusínskych obcí v okolí Sniny. Boli postrachom pre zemepánov od Košíc, cez Dunajec, Bardejov, Krakov až po Užhorod. Vďaka činnosti tejto zbojníckej družiny boli doložené prvé písomné zmienky o obciach Kolbasov, Ruská Volova a zaniknutých obciach Starina, Veľká Poľana a Vološinec.  V Ruskej Volovej – rodnej dedine – má odhalenú pamätnú tabuľu. Nad dedinou pod vrchom Kopyto sa nachádza tzv. Hlavatého balvan s hieroglyfmi, ktoré údajne ukrývajú tajomstvo uloženia veľkého zbojníckeho pokladu.

 

Michal Pustaj

(1858, Zboj – 1944, Zboj)

Jednoduchý roľník s obrovským rozprávačským talentom. Vladimír Hnaťjuk (1871, Veleciv, Ukrajina – 1926, Ľvov, Ukrajina), ktorý v roku 1896 realizoval etnografické zápisy v obciach Ubľa, Klenová, Roztoky, Ulič, Nová Sedlica i Zboj, sa s týmto človekom stretol. V jeho osobe odhalil jedného z najtalentovanejších rozprávačov rozprávok v celej histórii rusínskeho národa. Zapísal 42 rozprávok, ktoré mu Michal Pustaj vyrozprával a tie opublikoval v „Etnografickom zborníku“. Jeho repertoár bol  bohatý. Hrdinami jeho rozprávok sú najčastejšie vojaci, roľníci, páni, sluhovia. Najkrajšie z nich sú: Čudná mašinka, Potrestané zlo, Rusín – vojak a cár a ďalšie, ktoré boli vydané napríklad v knihách Barónsky syn v Amerike (1916), Súpis slovenských rozprávok (1923), Ukrajinské ľudové rozprávky Východného Slovenska (1965), Rozprávky Zakarpatska (2000).

Dedinka Zboj, v ktorej sa Michal Pustaj narodil a prežil svoj život.

Egon Ervin Kisch

(1885, Praha – 1948, Praha)

Nemecky píšuci český reportér. Jeden z najvýznamnejších postáv svetovej žurnalistiky z prvej polovice 20. storočia. Ako vojak pražského zboru sa zúčastnil bojov prvej svetovej vojny aj na našom území, v Poloninách. Svoje zážitky z uvedených bojov vydal formou reportáží i knižne. Jeho denník knižne vyšiel po prvý krát v roku 1922 v Prahe s nemeckým titulom Soldat im Prager Korps (Vojakem pražského zboru). Druhé vydanie vyšlo v roku 1930 v Berlíne s príznačným názvom: Shreib das auf, Kisch (Napíš to, Kisch). Svoje zápisky z frontu Kisch po vojne nikdy neupravoval, aj pred publikovaním ich nechal v pôvodnom znení.

Zaznamenal napríklad toto: V piatok 19.3.1915 – Cisna. O deviatej hodine dopoludnia nám povedali, že oddiel je pripravený na transport a že máme k dispozícii niekoľko málo spoľahlivých dedinských vozov až do poľnej nemocnice do Veľkej Poľany, teda 24 kilometrov. Jazda bola príšerná. Ako je ďaleko do Poľany? Opýtal som sa kočiša, Maďara ako koleno. Ukázal mi hodinky a vyslovil – Poľana. Odpovedal – Rechts um, links um, rechts um, links um – vpravo, vľavo, vpravo, vľavo… a opakoval tieto slová tridsaťšesťkrát. Omyl pri rátaní bol nemožný, pretože pri každom opakovaní zdvihol prst. Po tridsaťšiestom povedal  – Ruská. Najprv som si myslel, že sa zbláznil, ale rýchlo som videl, že z výšin dole sa vinula nekonečná serpentína, na konci ktorej bola spomenutá obec.“

 

 

Juraj Kolinčák

(1909, Starina – 1984, Starina)

Roľník, spevák, zberateľ národného umenia. Svoj jednoduchý dedinský spôsob života obohatil o básne, ktoré písal. Cyklus veršov vydal v zbierkach „Zelenyj vinočok – červoni kvitočky“ (1965), „Karpaty pisneju včarovany“ (1974), „Podvihorlatska bystrina“ (1977).

 

Hej, vysoki hory,

vy, moji Beskidy,

tu, pod vami, žili

didi i pradidi,

a divčata kvitki

tu po vas zberali

i sobi vinočki

iz kvitok zvivali.

Hej, vysoki hory,

vy, moji Karpaty,

tu sja narodili

otec mij i mati,

tu orali zemľu,

sjali zerno v poli

ta jak manni ždali

pro rodinu doli.

 

Ladislav Mňačko

(1919, Valašské Klobouky – 1994, Bratislava)

Slovenský novinár a spisovateľ. O Uličskej doline napísal román Kde končia prašné cesty. V reportáži o Zakliatej doline píše: „Dolina, Uličská sa volá, zdá sa naozaj ľudoprázdnou, toto je oblasť sužovaná ešte v zime vlčími svorkami, keď čítate v novinách o vlkoch na východnom Slovensku, tak sa tým mieni najmä tento kút našej krajiny. Uličská dolina… sotva kto o nej už v živote počul…“ Pri obci Nová Sedlica sa vo svojich reportážach pýtal: „Načo je táto dedina? Kto ju potrebuje? Prečo ju po vojne obnovili?“ Na prvý pohľad tvrdé, nemilé slová. No práve vďaka ním – na základe jeho novinárskych článkov o zlej hospodárskej a sociálnej situácii v Uličskej doline sa rozbehla vládna akcia U-U na ekonomické pozdvihnutie Uličskej a Ublianskej doliny.

 

Igumen Ignatij (Ján Čokina)

(1899, Uličské Krivé – 1976, Uličské Krivé)

Narodil sa v chudobnej roľníckej rodine. Bol kňazom, misionárom, mníchom. Celý svoj život zasvätil šíreniu pravoslávnej viery, horlivo ju bránil. Žil veľmi prísnym asketickým životom. Za svoje presvedčenie bol mnohokrát prenasledovaný. Vyštudoval Pravoslávnu teologickú školu v Marmaroši (Ukrajina). Na Ukrajine bol vysvätený za kňaza, neskôr v Prahe na jeromonacha (mnícha -kňaza). Istý čas žil v monastieru v Ladomirovej ako prvý misionár z východného Slovenska. Jeho misijná služba a mníšska cesta viedla cez monastier Prepodobného Jóva Počajevského, farnosti Hrabské,Krásny Brod, Rebrín, Svetlice, Chust, Malé Berezné, Veľatín, Stakčín, Čeľovce, Ladomirová, Medvedie, Buková Hôrka, Šemetkovce, Topoľa, Runina. Za svoju duchovenskú činnosť bol vyznamenaný mníšskou hodnosťou „igumena“, právom nosenia zlatého kríža a právom nosenia palice (súčasť kňazského oblečenia). V roku 1968 odišiel do dôchodku a nastálo sa usídlil vo svojej kalyve – skite (obydlie, kde žije malé množstvo mníchov a zvyčajne je jej súčasťou kaplnka) v rodnej dedine Uličské Krivé. Skit je zasvätený Preobraženiju (Premeneniu) Hospodina. Igumen Ignatij ho staval niekoľko rokov, pomáhali mu dobrí ľudia, študenti i známy architekt Andrej Kolomacký. Pochovaný je v priestore medzi skitom a časovňou. Nad jeho hrobom, ktorý si začal kopať a pripravovať sám, sa týči vlastnoručne vytesaný kríž.

 

Autor textu: ib