UNESCO Karpatské bukové pralesy

Názov lokality Svetového prírodného dedičstva UNESCO :

r. 2007 – Karpatské bukové pralesy

r. 2011 – Karpatské bukové pralesy a staré bukové lesy Nemecka

r. 2017 – Staré bukové lesy a pralesy Karpát a iných regiónov Európy http://whc.unesco.org/en/list/1133/documents/

 

Popis histórie zápisu:

r. 2007 – pôvodná bilaterálna slovensko – ukrajinská nominácia (spolu 10 komponentov: Slovensko – 4 komponenty, Ukrajina – 6 komponentov).

r. 2011 – rozšírenie nominácie o 5 komponentov v Nemecku, z bilaterálnej lokality sa stáva trilaterálna slovensko – ukrajinsko – nemecká lokalita, ktorú tvorí 15 komponentov.

r. 2017 – opätovné rozšírenie nominácie, z lokality sa stáva multilaterálna – je v nej zahrnutých už 12 krajín Európy a pribúda 67 nových komponentov, takže celkovo lokalitu svetového dedičstva tvorí 82 komponentov, ktoré predstavujú európsku sieť bukových lesov na širokom spektre lokalít, ktoré sú súčasťou rozmanitých lesných spoločenstiev od pobrežia mora v severozápadnej Európe až po hlavné európske horské pásma.

 

Dôvody zápisu:

V odbornej terminológii sa vyhlásenie Bukových pralesov Karpát uskutočnilo v rámci kritéria „ix“, podľa ktorého musí nominovaná lokalita predstavovať:

výnimočný príklad reprezentujúci dôležité prebiehajúce ekologické a biologické procesy v evolúcii a vývoji suchozemských ekosystémov a spoločenstiev rastlín a živočíchov. Tieto lokality majú byť dostatočné veľké a majú obsahovať potrebné prvky pre demonštrovanie kľúčových aspektov ekologických procesov, ktoré sú podstatné pre dlhodobú ochranu v nich obsiahnutých ekosystémov a biologickej diverzity. Územie sa musí vyznačovať univerzálnou jedinečnou hodnotou príkladov reprezentujúcich významné a stále prebiehajúce ekologické a biologické procesy a vývoja ekosystémov. V bukových lesoch svetového dedičstva nejde ani tak o habitáty (biotopy), ale predovšetkým o jedinečnú ukážku biogeochemických cyklov (napríklad na andosolových pôdach Vihorlatu), ako aj neoceniteľného genetického rezervoára buka.

Celosvetové  ocenenie v súvislosti so zápisom sa týmto spôsobom dostalo aj drevine buk. Buk lesný (Fagus sylvatica) nájdeme len na území Európy. Buk prežil poslednú dobu ľadovú v malých refúgiách na juhu a juhovýchode Európy a pokračoval v obsadzovaní rozsiahleho územia kontinentu. Táto jeho dominancia sa vyvinula za posledných 4 000 rokov, čo predstavuje relatívne krátke obdobie. Jedná sa o najvýznamnejšiu drevinu severného mierneho pásma Európy. Buk je aj najrozšírenejšou drevinou na Slovensku, a to aj napriek tomu, že k nám na Slovensko po ľadovej dobe prišiel ako posledný a dlhodobo musel odolávať nielen konkurenčným tlakom iných drevín ale aj hospodárskym snahám o jeho elimináciu.

Súčasné zastúpenie buka v lesných porastoch svedčí o jeho obrovskej vitalite, o úžasnej schopnosti prispôsobiť sa daným i zmeneným podmienkam, ilustruje unikátnu konkurenčnú stratégiu buka, ktorá v optimálnych prírodných podmienkach spočíva vo vytváraní monodominantných porastov. Vrcholom týchto snáh buka sú bukové pralesy.

Bukové lesy zahrnuté v lokalite svetového prírodného dedičstva sú výnimočné tým, že vytvárajú reťaz “ostrovov” pôvodného prírodného lesa, ktoré predstavujú široké spektrum typov bukových formácií v závislosti od klímy, geologických, geomorfologických a pôdnych podmienok. Ide o ojedinelý a vzácny prípad so širokým zastúpením ukážok málo ovplyvnených bukových lesov na území celej Európy, ktoré hrajú kľúčovú úlohu v pochopení historického vývoja buka ako druhu dreviny. Obsahujú globálne významnú prírodnú genetickú banku buka, ako aj množstva sprievodných druhov závislých na týchto lesných biotopoch. Poskytujú prirodzené útočisko pre viac než 10 000 druhov živočíchov, rastlín a húb. Predstavujú unikátne prírodné laboratórium celosvetového významu s dnes už oficiálne uznaným globálnym statusom v oblasti výskumu a praktického využitia poznatkov a modelov regulácie kolobehu látok, najmä vody a uhlíka. Jeho spomalenie je zbraňou proti nadmernej exploatácii prírodných zdrojov, ktoré so sebou prináša globálne a regionálne zmeny prírodného prostredia v podobe skleníkového efektu, povodní alebo naopak sucha.

 

Karpatské bukové pralesy – vznešená katedrála harmónie

Prales je človekom nenarušený, alebo len málo narušený prírodný les. Nedotknuté lesy alebo pralesy, sa na Zemi ešte vyskytujú, ale v minimálnej veľkosti a ich výmera sa stále znižuje. Zachovali sa na ťažko prístupných miestach, alebo v podmienkach nevhodných pre trvalejšie osídlenie, neskôr aj vďaka cielenej ochrane prírody. V dnešnej dobe sa na globálnej úrovni pralesy vysoko hodnotia ako nenahraditeľné objekty výskumu, ako najzaujímavejšie prírodné pamiatky, najnázornejšie objekty prírodovedeckého vzdelávania, objekty umožňujúce a dokumentujúce kladný vzťah k prírode. V kultúrnej husto osídlenej krajine predstavujú pralesy oázy ticha, zotavenia a estetických zážitkov. Na území Slovenska sa prales za necelé tisícročie zmenil z nežiadúcej civilizačnej prekážky na najväčšiu lesnícku, prírodnú, krajinotvornú a kultúrnu vzácnosť. V súčasnosti môžu byť pralesové rezervácie v celosvetovom kontexte našou pýchou, pretože štyri lokality zo Slovenska boli v r. 2007 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jedná sa o tri lokality (komponenty) v Národnom parku Poloniny: Stužica, Havešová a Rožok a jednu lokalitu v Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat s názvom Vihorlat.

Stužica – najväčší komplex bukového pralesa na Slovensku

Najreprezentatívnejšiu zložku komponentu svetového prírodného dedičstva Stužica, predstavuje samotná národná prírodná rezervácia s rovnakým názvom s výmerou 761,43 ha. Nachádza sa v najvýchodnejšom cípe Slovenska na slovensko-poľsko-ukrajinskom trojmedzí pod kótou Kremenec (1210 m n.m.). Na takej rozsiahlej ploche človekom nenarušený pôvodný les predstavuje ukážku toho, ako vyzerali lesy v minulosti v podobných stanovištných podmienkach v rámci daného vegetačného stupňa na našom území. Jedná sa o ukážku podoby, tzv. primárnych pralesov, ktoré sa vyvinuli vzhľadom na ekologické podmienky na danom území v poľadovej dobe. Stromy tu dosahujú vek na hranici svojho fyzického veku, prirodzene dožívajú. Prevládajúcou drevinou je buk, ktorý dosahuje vek 220-250 rokov. Výraznou kráľovnou drevín je tu jedľa, ktorá tu dosahuje majestátnych rozmerov. Dosahuje vek aj 400 rokov. Počas jednej generácie jedle sa vystrieda 1,5 až 2 generácie buka. Pri jedli bol nameraný najhrubší obvod kmeňa 392 cm, pri buku 322 cm. V podhrebeňových partiách sa vyskytujú cenné listnáče ako jaseň štíhly, brest horský a predovšetkým javor horský, ktoré človek môže vidieť už len zriedkavo na málo početných miestach. Domov tu majú všetky naše veľké šelmy a v posledných rokoch sa tu pravidelne vyskytujú aj zubry hrivnaté, dokonca tu bol zaznamenaný výskyt losa mokraďového.

Lokalita pralesa je dobre prístupná po turistických chodníkoch. Cez lokalitu prechádza červeno značkovaný turistický chodník z Novej Sedlice na Kremenec. Po hrebeni Polonín na hranici s Poľskom prechádza modro a červená turistická značka a po západnej hranici lokality pralesa vedie zase zeleno značkovaný turisticky chodník.

Národná prírodná rezervácia Havešová – najvyššie buky na svete a domov pre saproxylofágov

V pralesovitej rezervácii s výmerou 171,32 ha sa nachádza úrodná ílovitá pôda, vďaka ktorej dosahujú buky rekordné dimenzie. Rastú tu stromy s mimoriadnou hrúbkou a výškou kmeňov až 58 m, čo je najväčšia nameraná výška jedincov buka v celosvetovom meradle. Okrem buka sa na lokalite ojedinele vyskytujú javor horský, javor mliečny, jaseň štíhly a brest horský. Bizarné tvary vyvrátených koreňových koláčov „megabukov“, sucháre, rozprávkové štompy v rannej hmle, umelecké diela vytvorené z na zem padnutých stromov, galéria stromov s odumretými konármi predstavujú zaručený objekt inšpirácie pre maliara a fotografa a iné vnímavé duše.

Prakticky rovnomerne po celej ploche pralesa sa vyskytuje veľké množstvo stojaceho a ležiaceho mŕtveho dreva vo všetkých stupňoch rozkladu, ako aj stromov v blízkosti fyzického veku. Prítomnosť veľkého množstva mŕtveho dreva je jedným z charakteristických znakov pralesa. Hrubá mŕtva drevná hmota v pokročilom štádiu rozkladu je neklamným dôkazom dlhodobého nenarušeného vývoja pralesa. Pričom samotný termín „mŕtve drevo“ nie je celkom presný, keďže mrtvé drevo je paradoxne žriedlom života. Po odumretí dreviny je drevná hmota obsadzovaná a rozkladaná rôznymi skupinami organizmov. Hovoríme o tzv. dekompozičnej kaskáde, ktorá je typická zákonitým striedaním druhov. Spolu s hubami spúšťajú rozklad dreva rôzne druhy hmyzu schopné žiť pod silne prichytenou kôrou alebo vytvárať chodby v surovom nerozloženom dreve. Tieto sú neskôr nahradzované druhmi viazanými na stále viac rozložené drevo, napokon celý proces ukončujú organizmy žijúce v drevnej drti. Rozklad dreva, ktorého výsledkom je úplná mineralizácia drevnej hmoty a navrátenie živín viazaných v dreve do pôdy lesného ekosystému, trvá 20 – 180 rokov.  Počas tejto doby mŕtve drevo osídľujú a využívajú stovky rôznych druhov, ktoré sumárne radíme medzi saproxylické organizmy (organizmy viazané na mŕtve drevo). Okrem húb a rastlín osídľuje mŕtvu drevnú hmotu pestré spoločenstvo bezstavovcov, vtákov a cicavcov. Najviac druhov pripadá na roztoče, chvostoskoky a hmyz. Z hmyzu sú to najmä blanokrídlovce a chrobáky.
Viac ako tretina lesných živočíchov a viac ako polovica druhov húb rastúcich v lesoch je priamo viazaná na mŕtve drevo v rôznom štádiu rozkladu. Odumretá drevná hmota spolu s asociovanou faunou a flórou je v súčasnosti jeden z najohrozenejších prvkov lesných ekosystémov Európy. Hlavným dôvodom tohto ohrozenia je intenzívne lesné hospodárstvo, ktoré v podstate neumožňuje (v rámci krátkej obnovnej doby lesných porastov) vznik dostatočne veľkej a variabilnej zásoby odumretej drevnej hmoty. Pre dobrého lesného hospodára to je zbytočná finančná strata a dôvod na veľké upratovanie. Naviac, v konzervatívnych lesníckych kruhoch je mŕtve drevo považované za zdroj nákazy a šírenia škodcov a je aktívne z hospodárskych porastov odstraňované. Dôsledkom celoplošných zmien v štruktúre lesnej krajiny a uplatňovaním intenzívneho lesného hospodárstva v Európe je viac ako 40% saproxylických druhov hmyzu ohrozených vyhynutím. V prípade húb a lišajníkov bude toto číslo pravdepodobne ešte vyššie. Saproxylická fauna a flóra nachádza v súčasnosti vhodné podmienky pre život len v prísne chránených lesných rezerváciách alebo ochranných lesoch, kde kvôli obmedzeniu lesnej ťažby dochádza k akumulácii odumretej drevnej hmoty. Práve z tohto hľadiska sú potrebné pralesy ako Havešová, ktorá zabezpečuje biologickú pestrosť. Ochrana biodiverzity je jedným z najvýznamnejších ukazovateľov úrovne prírodných vied u nás a ukazovateľom kultúrnej vyspelosti národa.

Lokalita pralesa Havešová nie je prístupná po žiadnom značenom turistickom chodníku. Navštíviť ju je možné iba v doprovode pracovníkov Správy Národného parku Poloniny po náučnom chodníku. Jeho trasa vedie starým lesníckym chodníkom, ktorý nie je upravovaný, je bez zásahu človeka.

Národná prírodná rezervácia Rožok – šťastná to krajina, čo má takéto miesta

V lokalite je veľmi pekný rovnorodý bukový prales o výmere 67,1 ha, ktorý ohromuje svojou produkčnou schopnosťou. Objem hrubiny zistený v štádiu optima 1029,42 m3/ha predstavuje vrchol produkcie, ktorý bol v bukových pralesoch Slovenska zistený. Hlavnou drevinou je buk lesný, len vo vyšších častiach lokality sa ojedinele vyskytuje aj javor horský.

Keď sem vkročíte, zovšadiaľ cítiť, ako tu pulzuje život. Silné puto spája všetko vôkol, živé i neživé. Vytvára symbiózu. Ohromný spletenec vzťahov a vlastností, v ktorom sú prepojené drobné mikroorganizmy, huby, vyššie rastliny, živočíchy i samotné prostredie. Tak ako sa život človeka prelína narodením, dospievaním a smrťou, tak aj prales má svoj vývoj. Prebieha ako uzavretý cyklus, v ktorom sú zastúpené tri vývojové štádiá: štádium dorastania, štádium optima a štádium rozpadu. Smrť tu necítiť, lebo tu život nikdy neumiera.  Pod kmeňmi vráskavých starcov klíči nové detstvo. A človek sa prizerá druhému životu stromov. S úžasom a pokorou. Stojí na mieste, kde tisícky rokov stála celá generácia iných stromov. Kde sa už toľkokrát premenili tvary, scenérie, a napriek tomu tu akoby zastal čas. Tu je les večne starý, a zároveň večne mladý. Ako vták Fénix vstáva, zo seba vzniká, rovnaký a zároveň rozmanitý. Pod sivými bukmi si uvedomíme vlastnú maličkosť. Nie sú tu potrebné ruky, ani um človeka. Panuje tu príroda. Rozhoduje, riadi. Už celé tisícročia. Múdro a úspešne. Výsledkom je práve najvyspelejšie a najzložitejšie spoločenstvo pred Vašimi očami, ktorému hovoríme prales Rožok. Pralesy sú liekom, unikátnym prírodným laboratóriom, zdrojom rovnováhy i dôležitou zbraňou proti nadmernému poškodzovaniu prírodných zdrojov. Poskytujú romantické zátišia i divokú prírodu, ktorú ľudstvo oplakáva a volá späť. A odovzdávajú múdrosť. Lebo v starých, hlbokých lesoch sa jej ukrýva viac než v knihách.

Lokalita je v súčasnosti prístupná zeleno značkovaným náučným turistickým chodníkom. Päť zastávok prostredníctvom informačných tabúľ poskytuje údaje o prírodných hodnotách územia. Stredne náročný chodník je okružný. Pod lokalitou známou pod názvom Hukovo sa stretáva s červeným turistickým chodníkom Ubľa – Nová Sedlica. Do dediny Uličské Krivé sa môžeme vrátiť aj po jeho trase. Červený turistický chodník taktiež ponúka možnosť navštíviť susednú dedinu Ulič.

Vihorlat – najvýchodnejší slovenský vulkán plný prekvapení

Sopečný Vihorlat sa ako mohutná horská hradba dvíha do výšok nad 1 000 metrov. Kým z jeho vrcholu sa nám ponúka pohľad na nádhernú a rozsiahlu Východoslovenskú nížinu, vnútrajšok pohoria je krásny, tajomný bukový les. Uprostred tohto územia sa nachádza jedinečný prírodný klenot – jazero Morské oko. Toto pohorie kontrastov, zaujímavých rezervácií s vzácnou kvetenou a živočíšstvom, jazier, skalných útvarov, rašelinísk a s mnohými ďalšími prírodnými zvláštnosťami, je tiež chránenou krajinnou oblasťou. Pred mnohými rokmi bol Vihorlat obávanou sopkou, v súčasnosti je husto  zalesneným horským masívom. Komponent svetového prírodného dedičstva Vihorlat je rozsiahly komplex bukových pralesov, ktorý sa tiahne pozdĺž oblúka hlavného hrebeňa Vihorlatských vrchov severne od jazera Morské oko. Zahŕňa národnú prírodnú rezerváciu Vihorlat a časti CHKO Vihorlat až po masív Nežabca. Bukové lesy rezervácie sú charakteristické absenciou smreka i jedle a nízkym zastúpením javora horského a jaseňa štíhleho.  Prevažne na severných svahoch kóty Vihorlat (1 075,5 m n.m.), najvyššieho vrchu rovnomenného pohoria, sa zachoval les pralesovitého charakteru (od 800 do 1000 m n.m.) s prevahou buka, vysokým podielom javora horského, javora mliečneho, jaseňa, zriedkavejším výskytom bresta horského, lipy veľkolistej a jarabiny vtáčej. Ide o peknú ukážku javoro-bukových horských lesov s vysokým zastúpením javorov, ktoré spolu formujú takzvané suťové lesy.  

Skutočnosť, že značná časť územia svetového dedičstva leží vo vojenskom obvode Valaškovce je dôvodom, prečo táto časť územia nie je verejnosti prístupná. Zvyšná časť územia je veľmi dobre prístupná prostredníctvom siete náučných a turistických chodníkov, ktoré sú vzájomne dobre prepojené. Náučný chodník Vihorlatskými bučinami – zelené značenie, trasa Poruba pod Vihorlatom – sedlo Tri Table. Náučný chodník na trase Morské oko – Sninský kameň – Sninské rybníky so zeleným značením. Náučný chodník Remetské Hámre – Morské oko s modrým značením. Turistický chodník Zemplínske Hámre – sedlo Tri Table so žltým značením. Turistický chodník Podhoroď – Sninský kameň s červeným značením. Turistický chodník z obce Remetské Hámre s prípojkami na ostatné trasy so žltým značením.

Slovenské bukové pralesy v UNESCO ako súčasť európskej siete spolupráce

Na Slovensku aj na území celej Európe bukové pralesy existujú a v budúcnosti budú existovať len vďaka úsiliu človeka, t. j . koncepčne zameranej koordinovanej činnosti prírodovedcov, lesníkov, pracovníkov ochrany prírody a verejnopolitických činiteľov. Práve lokalita svetového dedičstva, ktorá zastrešuje ich ochranu  predstavuje výsledok tohto spoločného úsilia.

 

 

Zaujímavé články v médiách na túto tému nájdete na nasledovných linkoch:

Pralesy v Poloninách a Vihorlate: Vstúpte do vznešenej katedrály harmónie prírody a času – denník Pravda/26.08.2017